Koľko je žien na svete??? Nechce sa mi to teraz Googliť, a vzhľadom k miere mojej vyčerpanosti by som túto informáciu asi aj tak pokladala za bezpredmetnú a zajtra by som ju zabudla.
Ja som na úvod len toľko chcela, že som teda jednou z nich. Mám dve ruky, pravú a ľavú, aj keď občas obe ľavé, a miestami aj obe pravé. Som praváčka. A radšej ako ťukanie do klávesnice som v minulosti mala písanie atramentom. Do práce som bežne chodila z atramentovými prstami, na čo miestami zákazníci reagovali pobavene. (Taká veľká a píše atramentovým perom.)Ja som však mala rada tú farbu. Zvuk, ktorý atramentové pero vydáva, keď si tancuje pod mojou taktovkou po bielobielom papieri.
Písala som síce, že taká veľká.. no moja fyzická veľkosť je skôr priemerná. Také divoké, miestami divné čudo som. Vybudované hradby okolo mňa dokonale mystifikujú. Miestami je to v poriadku. Miestami nie.
A práve medzi tou mystifikáciou a realitou vzniká priestor, kde sa niečo deje. Kde sa čosi stvára. Kde sa tvorí príbeh. Osobnosť. Životnosť života.
A o tom bez atramentového pera možno písať chcem.
Netvrdím, že s absolútnou pravidelnosťou, na to som prilenivá, a nedisciplinovaná. Sporadicky. Pomaly. Skladať písmená do slov. A do viet. A do neucelených ucelených celkom. Celistvosť nechať tak. Nič nekončiť. Ono, veď ono to skončí všetko jedného dňa.
A dovtedy tu budem.
Ako sopka.
Miestami pokojná, spokojná. Miestami vybuchujúca, ničivá. No nie zničená.
O pochopenie mi nejde. Ani o publicitu. Tak ako ja, tak aj vy predsa máte svoje dôvody prečo ste tu, prečo píšete, prečo čítate... aj ja ich mám. Svoje. Za hradbami. Netreba vysvetľovať. Nebudem vysvetľovať. Možno nebudem ani komentovať. Som iná...
.. a s tou inakosťou občas k vám vpadnem. Či sa vám to páči, alebo nie.
Na úvod
30.06.2012 13:25:58
Komentáre
Tambora,