Niekedy dávno som o ňom hovorila ako o mužovi v okuliaroch a s pleskatým čelom. Miestami som mala pocit, že keby si trochu zaklonil hlavu a postavila by som na jeho čelo pohár s vodou, ostala by tam stáť akoby bola na stolíku. Alebo by sa na to čelo dobre priliepali v tú dobu ešte stokorunáčky.
Bola doba, keď som bola do neho skutočne a verne zamilovaná. Milovala som jeho náručie, keď som mu mohla zaspávať na jeho hrudi, a načúvala som všetkým tým príbehom, ktoré mi rozprával. Mala som rada jeho rozhovory. Jeho zmysel pre humor. Jeho cit k zvieratám,k prírode. A tá láska bola vzájomná.
Po čase som však začala triezvieť. Priamo úmerne k hladine alkoholu v jeho krvi. Rozprávka sa menila miestami na horor, a ja som prichádzala o ilúzie. O priveľa ilúzií. A to ma formovalo ďalej. Vlastne dnes viem, že deformovalo.
Zrazu som videla, že si ma neváži. Vlastne, nevážil si žiadnu ženu. Nevedel to. Napriek tomu, že ho vychovávala jeho najstaršia sestra. Niekedy som mala pocit, že ten muž sám o sebe je nešťastný vo svojom živote. Ostal predsa len sám.
Častokrát som sa snažila k nemu si nájsť cestu. Lebo napriek všetkému, čo sa stalo, vedela som, že ma má rád.A v podstate som ho možno stále po tom všetkom aj rada mala. No nevedela som odpustiť. Zabudnúť sa dá. Takmer stále, a na takmer všetko. No nebola som, a stále nie som vnútorne stotožnená s tým, že mu chcem odpustiť, no ani s tým, že mu nechcem odpustiť.
Priveľa slov, skutkov, činov, primálo splnených sľubov.
Neviem, čo sa v ňom stalo, že mi začal ubližovať. Zrejme musel tiež prísť o ilúzie o mne.. Možno len nechcel a nevedel pochopiť moju slobodu, moju lásku k niekomu inému, k niekomu, koho mal mať rád aj on, no nevedel to. Miestami som mala pocit, že jeho láska ku mne ma dusí, a ona ma skutočne miestami aj jeho vlastnými rukami dusila.
Naše cesty sa prirodzene museli rozísť. Každý sme si museli žiť vlastným spôsobom, vlastným životom, aby po rokoch, trochu iní,no stále tí istí, sme si našli znova cestu k sebe.
Naivne som si myslela, že to bude iné, že to bude tak ako kedy na začiatku, že všetko bude také ako kedysi tak dávno, že my dvaja, vlastne už všetci štyria budeme môcť ísť ďalej, spoločne. Trvalo to len pár mesiacov. A po rokoch sme si nevedeli prísť na meno. Naša láska sa miestami skutočne začala meniť na nenávisť, na veľmi silné slová, zovretia..
Dnes je všetko tak ako má byť. Navonok. Vo vnútri nikto z nás dvoch nevie nahlas pomenovať svoje pocity, povedať slová o odpustení, a dnes už ani slová lásky.
Nehnevám sa na neho. Nie je to hnev. Je to neskutočne bolestivý pocit sklamania. Že môj otec vo mne videl len sliepku sprostú, ženu, ktorá nemá nárok na nič, na nikoho, iba byť matkou, slúžkou, keď už nedokázala byť dobrou ženou.
Tento muž ma formoval asi najviac. Videla som ho ako milujúceho prírodu, svoju chalúpku, svoj alkohol, nevážiac si vlastnú ženu, vlastnú rodinu, deti..nerešpektujúc ich rozmaninosť a odlišnosť, ich právo na vlastné názory a omyly.
Od tohto muža sa začal celý môj vzťah k iným mužom. Podvedome si vyberajúc presne také silno-slabé osobnosti akou bol aj on sám. Opakujúc stále dookola jednu a tú istú chybu, ktorú je ťažko pomenovať, ešte ťažšie odstrániť.
Tak ako mi môj otec dal život, tak mi vzal ilúzie o mužoch. O všetkom, čo by malo byť medzi ženou a mužom, ako by to malo fungovať, a ja podvedome som s tým nesúhlasila už ako dvanásťročná, keď som ešte netušila, čoho všetkého sú muži (i ženy) schopní.
Každopádne, tento muž je v mojom živote najdôležitejší. A spájala nás asi najsilnejšia láska. Ktorá nás rozdelila. Na duši. Nie však navždy. Len...
Muž číslo I.
01.07.2012 12:26:20
Komentáre
Tambora,
==No nevedela som odpustiť. Zabudnúť sa dá.== ja si myslím, že odpustiť sa dá vždy, ale zabudnúť nikdy a preto i dôvera nemôže byť na 100% obnovená.
==Naivne som si myslela, že to bude iné,..== to je údel miľujúcich ľudí, čo si myslia, že človek svoje JA dokáže zmeniť. NIKDY. Je len skryté pod rúškom ochoty prispôsobiť sa požiadavkám toho druhého v momentálnom, krátkotrvajúcom čase.
==keď už nedokázala byť dobrou ženou. ==čo je meradlom hodnoty dobrej ženy? Že mlčí, keď by mala vrieskať? Že sa smeje, keď by mala plakať? Že robí slúžku, keď by mala otvoriť dvere a "bordel " vyhádzať? Že počúvne muža na slovo, hoci práve vtedy by si zaslúžil hrubé odvrknutie?
==Tento muž ma formoval asi najviac== môžeš povedať , že ťa formoval na mladú sebavedomú ženu, ktorá si dokáže uchrániť svoju pozíciu, svoju hrdosť, svoj charakter? Alebo sa ==ako milujúceho prírodu, svoj alkohol,==snažil v tebe potláčať všetko to dobré, čo v tebe bolo, urážkami, poniživaním, bezdôvodnou žiarlivosťou, aby si sám dokázal, že existuje od neho ešte niekto slabší, ktorého môže pokorovať, lebo má nad ním ešte moc?
==otec dal život, tak mi vzal ilúzie o mužoch.==nevzal ti ilúzie! Ty si sa dala prsvedčiť, že inakší neexistujú, alebo že si iného nezaslúžiš! Ale to nie je pravda! Každá žena si zaslúži , aby ju muž bral ako dôstojnú partnerku, a nie ženu kráčajúcu dva kroky za ním.
==tento muž je v mojom živote najdôležitejší.==z tohto čítania mi vyplynulo, že otec je pre teba najdôležitejší. Nezabúdaš na bibliu? Otec nemôže byť najdôležitejším mužom tvojho života.